Konečne sme tu s treťou (a poslednou) časťou tajomného príbehu odohrávajúceho sa v ďalekej (alebo blízkej?) budúcnosti.
Ale najprv krátke zhrnutie:
Po nevydarenom pristátí a poškodení teleportačného prístroja, zostala posádka uväznená v časovej slučke. Minulo sa im jedlo a stratili sa štyria členovia posádky. V opustenom meste zostali iba dve...
... Blúdili sme a snažili sme sa nájsť čokoľvek, čo by nám aspoň čiastočne pomohlo prežiť. Dom na kraji mesta bol našou poslednou nádejou. Našli sme konzervu strukovín! Tá nás obe na dobu neurčitú zasýtila ... Naša misia vyvrátila mýtus o tom, že je nemožné vydržať tridsať dní bez jedla.
Pískanie.... Opäť pískanie, ktoré trhá nielen ušné bubienky..... Zvíjali sme sa od bolesti, ktorá postupne prešla na celé telo. Bolesť – pocit, ktorý privádza ľudí do šialenstva. Prestalo to. Trvalo to snáď celú večnosť. Pohľadom som sa snažila nájsť Džejn, zostávala mi totiž už len ona....
Vyzerala však inak, zvláštne, jej správanie sa podobalo šialenstvu. Kričala, hádzala veci okolo seba, ťahala si vlasy, utekala preč. Snažila som sa ju dobehnúť, no márne. Naozaj som sa snažila.... Hľadala som ju, kričala jej meno, zmizla, nenašla som nikoho....
Zostala som úplne sama, samota ma pohlcovala. Objavila som však nádej, nie až tak úplne, ale v mojom prípade sa to tak dalo nazvať. Garáž. Garáž plnú konzerv. Vôbec mi nezáležalo na tom, čo sa v nich nachádza. Jedlo... Myslela som si, že mám halucinácie až pokým...
V deň ako každý iný – plný samoty – sa opäť objavila hmla a pískanie. Nebolo to ako obyčajne, bolo to iné. Myslela som si, že už viem, čo ma čaká.... Omyl....
„Lui?“
Aj vám vŕta v hlave a čo bolo ďalej? Nuž, všetko ostatné je už vo vašej fantázii. Chcete v príbehu pokračovať? Máte už svoju predstavu o tom, čo sa stalo, kam sa podeli dievčatá a odkiaľ prichádzala tajomná hmla a pískanie? Môžete pokojne v príbehu pokračovať. A ak nám ho pošlete, určite ho uverejníme:))
KMDK
