V posledných rokoch vznikli na našom Slovensku zaujímavé univerzálne pozdravy. Uchytili sa takmer u všetkých vekových kategórií, najviac ich však používajú žiaci a tínedžeri. Rozmýšľal som nad tým prečo ma pozdravenia „DOBRÝ“ a „DOVI“ ešte stále hnevajú. Asi preto, že zaváňajú akousi neslušnosťou a predstavujú skrátený symbol našej uponáhľanej doby a odcudzenosti medzi ľuďmi. Za našich mladých čias, v minulom storočí, nás možno viacej viedli k slušnosti. Rodičia, učitelia i dospelí sa zdravili celým znením pozdravu a vedeli sme aj poprosiť a poďakovať.
Moja stará mama bola jednoduchá žena z dediny rozprávajúca za všetkých okolností nárečím, ale čo sa slušného správania týka, vedela sfúknuť aj sebavedomých mestských „inteligentov“. Raz k nim domov vošla jedna neznáma nóbl dáma, očividne z mesta, ktorá súrne hľadala moju tetu. Náhlivo povedala: „Brý deň, je doma Mariška?“. Moja stará mama pozdravila „Dobrý deň“, pomaly odložila mokrý vecheť a spýtala sa: „A vy ste čia ?“. A hneď bolo jasné ktorá z nich je viac na úrovni.
Niektorí ľudia naozaj dokážu odfláknuť aj takú základnú vec akou je pozdrav. Akú úctu máme potom jeden k druhému ? Prídeš niekam niečo vybavovať, povieš „dobrý deň prajem!“ a vrátia ti naspäť len „dobrý!“ alebo „brý deň“. Keď ľudia nemajú čas na slušný pozdrav, tak ako môžeme od nich očakávať seriózne konanie ?
Jeden môj známy sa presťahoval do činžiaku a tam s hrôzou zistil, že ľudia sa na schodisku ani nepozdravia i keď bývajú v jednom dome. Začal každého nahlas zdraviť. Niektorí sa naňho zo začiatku pozerali s údivom, ale takmer každý mu odpovedal. Niekto „dobrý“ alebo „brý deň“, niekto slušne: „Dobrý deň“. Za pol roka sa už všetci vo vchode s úsmevom zdravili „Dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer“, a po každom slušnom pozdrave sa im zlepšila nálada. Pritom stačilo tak málo.
Vážme si jeden druhého a vyjadrime to i slušným pozdravom. To čo ušetríme v pozdrave na hláskach bude tomu druhému chýbať v duši i v srdci.
Tak vám teda prajem „DOBRÝ DEŇ“.
Jaroslav Čomaj